Rozhovor
„Ako býva nezávislá filmárka“
13.06.2017
  • Ako býva lekárnik & frontman skupiny Swanbride

    Matej Rafa je v slovenských umeleckých kruhoch známou postavou, a ako líder známej hudobnej skupiny Swanbride,…

  • Ako býva úspešná rómska režisérka

    Verí, že filmy dokážu spájať ľudí, a preto svoj život zasvätila boju za ľudské práva. Dokumentárnou tvorbou a…

Anastasia Rudakova je ojedinelým zjavom na slovenskej filmovej scéne. Táto 26-ročná filmárka pôvodom z Moskvy má na konte niekoľko nezávislých umeleckých titulov i spoluprácu s hollywoodskymi hviezdami. O jej profesionálnej dráhe filmárky, bývaní a sťahovaní naprieč kontinentami sa dozviete v dnešnom inšpiratívnom rozhovore.

 

 

Anastasia, ty si vyrastala v Moskve a na Slovensko si sa presťahovala v 9tich rokoch. Prečo si odišla z ruskej metropoly do Bratislavy? Pamätáš si ešte na svoje detské izby, ako v Moskve, tak v Bratislave? 

V deviatich rokoch som na výber nemala - priviedla ma sem moja mama. Tento presun sa zjavne odzrkadlil i na mojom vzťahu k Slovensku, ktorý som si potom musela dlho budovať. Detských izieb som mala pomerne veľa, keďže tak ako ja, aj  moja mama sa v mladosti veľa sťahovala. V pamäti mi utkvela posledná izba v Moskve. Boli v nej ružovkasté tapety, na ktorých boli zobrazení psi, ktorí utekali niekam preč s párkami. Vždy som sa nad nimi zamýšľala. Pred kým utekajú, a prečo ich proste hneď nezožerú? :D

 

 

Chcela si sa venovať filmu odmalička? Podporovali ťa v tomto rozhodnutí doma alebo by z teba radšej mali rodičia napríklad právničku?

Keď som mala asi 10 rokov, chcela som byť herečkou. Postupne sa zo mňa však vykľul pomerne veľký introvert a začala som tápať. Rodičia zo mňa, samozrejme, žiadnú herečku mať nechceli. Ale ani na mňa nikdy netlačili, aby som bola niečim iným. Mama ma vždy zdravo podporovala vo voľnočasových aktivitách, ktoré mi určitým spôsovom otvárali obzory. Dlho som nemala úplne jasno v tom, čo chcem robiť. Ku filmu ma to ťahalo vždy, ale asi som si potrebovala lepšie vyformovať charakter na to, aby som sa dostala ku scénaristike a neskôr k réžii.

 

 

V 17tich si zas z Bratislavy odišla do Anglicka – to chcelo v tak mladom veku kus odvahy. Z čoho vzišlo toto rozhodnutie? Ako vyzeralo tvoje bývanie a život v Anglicku? 

Za odchodom bol môj spomínaný vzťah k Bratislave. Stále som mala pocit, že si musím sama vybrať kam pôjdem. Anglicko ma priťahovalo už od ranného veku, mala som o ňom utvorenú romantickú predstavu, v ktorej bola všade zelená tráva, všetci sa vyjadrujú ako v Pýche a Predsudku a pijú čaj. A vlastne to aj bola sčasti pravda. Keďže som do Londýna odišla študovať, rodičia mi posielali finančnú podporu. V druhom ročníku školy som začala aj pracovať, nakoľko s príchodom krízy nič nebolo úplne isté. To mi umožnilo cestovať po krajine, a aspoň na chvíľu odísť z internátu, na ktorom som bývala. Tie internáty sú pre mňa dodnes obrovským zdrojom inšpirácie čo sa týka ľudských charakterov a vzťahov. Vznikla tam fascinujúca bublina, paralelný svet. Internát bol len pre medzinárodných študentov, boli sme akousi ZOO pre miestnych študentov. Na internáte sa vo mne značne vyvinul "hniezdiaci inštinkt". Odvtedy si na každom novom mieste okolo seba vytvorím akési hniezdo, prechodný domov. Pomáhajú mi pri tom rôzne drobnosti, ktoré sa so mnou presúvajú naprieč všetkými sťahovaniami. 

 

 

V Anglicku si absolvovala filmové a mediálne štúdiá a po návrate na Slovensko si pracovala v TV Markíza. V tej dobe si sa ale viac venovala digitálnemu marketingu. Ako si sa dostala k filmovej tvorbe na profesionálnej úrovni?

Po návrate z Anglicka som potrebovala začať rýchlo pracovať. Dostala som sa do víru príležitostí, ale aj nespokojnosti. Prácu som vtedy menila ako ponožky, až som sa dopracovala k marketingu. Trvalo mi dva roky než som si uvedomila, že popri full-time práci sa nedokážem vrátiť k pôvodnym cieľom, a tak som odišla do Francúzska, kde som začala odznova. 

 

 

Prečo práve “perla na Seine“ ? Čím ťa očarila tak, že si si zbalila kufre a rozhodla sa žiť tam?

Paríž som spočiatku nemala rada. Láska prišla náhle,  počas jedného výletu. Ako všetko v mojom živote, viazala sa na istého mladého muža :). Vždy ma bavilo sledovať, ako sa mi dokáže zmeniť optika, ako dokážem začať vnímať veci úplne odlišne, keď mám po boku niekoho inšpiratívneho, niekoho kto ma vytrhne z môjho aktuálneho rozpoloženia. Tento mini-vzťah sa skončil hneď po mojom príchode do Paríža, ale láska k mestu zostala a začala sa pretvárať do niečo iného, hlbšieho. Všetci o Paríži hovoria ako o meste lásky, ale pre mňa navždy zostane mestom samoty. Samoty, ktorá je dokonalá.

 

Zariaďte si bývanie podľa Anastasie! Vybrala pre Vás tieto produkty:

    

 

 

V Paríži si sa už naplno venovala umeleckej filmovej tvorbe – scénaristike a réžii. Bolo to spôsobené možnosťami, ktoré francúzske hlavné mesto ponúka oproti Bratislave alebo celkovou tvorivou atmosférou ?

Pracovala som hlavne nezávisle - bez školy, bez produkčných spoločností - práca v bare po nociach, písanie cez deň. Toto trvalo štyri roky, počas ktorých som sa dostala do filmárskych kruhov, ktoré sú v Paríži oveľa otvorenejšie ako tu. Paradoxne, bolo jednoduchšie začať pracovať na vlastných projektoch tam, ako začať niečo točiť tu, v Bratislave. Čiže tie možnosti tam určite sú. Je tam obrovská komunita profesionálnych mladých ľudí, ktorí sa postavia za projekt, za predpokladu, že sa im páči. A jediné, čo si pýtajú, je jedlo. Našťastie fakt rada varím :). Zároveň to však vyvoláva obrovskú zodpovednosť u filmára. Títo ľudia ti dajú to najvzácnejšie čo majú - svoj čas. Za to si proste povinná do projektu dať svoje maximum. Toto mi na Slovensku chýba, ale verím, že si nájdem cestu k tomu, aby som mohla i naďalej popri práci, aj v Bratislave, nejako podobne fungovať. 

 

 

Natočila si niekoľko filmov – Pousse au crime, Role model, Noctuary,..a spolupracovala si napríklad s hollywoodskou hviezdou Mischou Barton, to môže povedať len málo slovenských filmárov. Ako spolupráca prebiehala?

S Mischou som zhodou okolností nepracovala na svojom projekte, ale na projekte niekoho iného. V tom čase som robila vo foto-video štúdiu (Le Petit Oiseau Va Sortir, a neskôr Le Red Studio), kde sa premlelo množstvo úspešných ľudí z každého kreatívneho odvetvia. Každý projekt bol skvelou skúsenosťou, lebo som videla ako veľmi musí 99 percent ľudí makať, nezávisle od toho ako sú slávni, či úspešní. Dvanásť až dvadsať hodín fotenia, či točenia vkuse, bolo úplnou samozrejmosťou. Nič menej ako dokonalosť sa neakceptovalo. Ak sa nevedeli k dokonalému výsledku dopracovať naplánovanou cestou, za pochodu sa vymyslel nový spôsob. Tiež som sa pri týchto projektoch z veľkej časti zbavila svojho ega. Niekedy mám dokonca pocit, že by som ho mala znovu vyhľadať. V tých chvíľach som sa zvykla pozrieť na poníka z kinderka, ktorého mi pri fotení podaroval Gaspard Ulliel, a bolo mi lepšie. Poník sa bohužiaľ pri poslednom sťahovaní stratil, ako mnoho vecí. Musím viac zamakať :)

 

 

Ovplyvnilo ťa časté sťahovanie a pôsobenie v zahraničí i pri zariaďovaní tvojho bytu v Bratislave? Zariaďovala si ho prevažne ty, alebo spoločne, s tvojím priateľom, architektom? 

Ovplyvnilo ma to tak, že už nikdy nechcem zhromažďovať veci a vrážať veľké peniaze do nábytku. Aj IKEA sa mi pri mojej frekvencii sťahovania už zdá pridrahá. V tomto som vyhrala Bingo, keďže priateľ je šikovný a všetko vie spraviť ručne. Kusy nábytku, ktoré nám chýbali, alebo také, ktoré sme chceli prispôsobiť nášmu vkusu a potrebám, sme sa rozhodli vyrobiť si sami. Prvýkrát v živote nie som hlavným aktérom zariaďovania, ale pomocníkom. A ešte sa pri tom učím nové veci. Našťastie mám tú spomínanú schopnosť, naladiť sa na rovnakú vlnu ako partner, ak jeho optiku považujem za dostatočne zaujímavú. Oceňujem, keď človek má niečo rád a vie si to odôvodniť. Otváram si tým obzory, nezostávam zafixovaná na jeden štýl hudby, módy, či dizajnu. Každý sa počas života mení, a tak ani jeden z mojich bytov vlastne nenesie skoro žiadne podobné známky. Ešte aj tie sentimentálne objekty sa mi neustále riedia.

 

 

Máš v byte nejaké “tvorivé zákutia“, miesta, kde si najkreatívnejšia a dobre sa ti tam tvorí?

Najlepší brainstorming space je na balkóne. Ale to je asi klasika. Svoje zákutia si ešte len hľadám, keďže v byte sme ešte len mesiac a pol. Toto je však asi prvý byt, ktorý ma celkovo super atmosféru. Vždy sa tam cítime ako na dovolenke. Čo je vlastne hrozne nebezpečné, lebo sme menej produktívni. 

 

 

V súčasnosti sa venuješ najmä kreatívnym komerčným projektom – to mi príde ako prirodzené skĺbenie tvojich skúseností ako z digitáleho marketingu, tak i umeleckých filmových snímok. Našla si sa v tomto smere? 

Tejto práci som sa dlho vyhýbala, lebo som si razila cestu chudobného, nešťastného umelca. Realita temného podvedomia však na seba nenechala dlho čakať a ja som predsa len podľahla možnosti pravidelného zárobku a komfortu :). Teraz sa tomu smejem, lebo táto práca mi umožňuje ďalej sa posúvať, učiť sa. Momentálne je to ideálne miesto, pretože skutočne kombinujem to čo viem a využívam to na ďalší posun. BeOnMind (*agentúra, kde Anastasia pracuje, pozn.redakcie), je kolektív mladých, šikovných ľudí a všetci sú si rovní. Mám tu možnosti, ktoré som predtým nemala, rovnako ako podporu od kolegov robiť aj vlastné veci.

 

 

Na aký tvoj film sa teda môžeme do budúcna tešiť?

Usilovne sa snažím nájsť rovnováhu, aby som sa vrátila k vlastným projektom. Pracujem na troch celovečerných námetoch, v rôznych štádiach, a toto leto sa chystám natočiť jeden krátky mokument „Bearing Crosses.“ Je to falošný dokumentárny film o excentrickom chalanovi, ktorý po priateľovej smrti začne vyhľadávať úmrtné oznamy a po Bratislave na miestach smrti inštalovať kríže rôznych veľkostí v presvedčení, že tým dokáže konfrontovať verejnosť so smrťou, ktorá je všade okolo nás. Je to taká satira na ľudské vnímanie smrti ako takej. Nejde ani tak o reakcie ľudí na tie kríže, ale o to, čím si popri tom prejde hlavná postava filmu, k akému výsledku dospeje. 
Prvýkrát si vyskúšam filmovanie na Slovensku, tak som zvedavá, kam ma táto skúsenosť znovu posunie. Dúfam, že sa už nebudem chcieť sťahovať.

 

Anastasia Rudakova (26r.)

Anastasia sa narodila a vyrastala v hlavnom meste Ruska, Moskve, odkiaľ sa presťahovala na Slovensko. Neskôr, po štúdiách v Anglicku na Boston College získala diplom z filmových a mediálnych štúdií. Už ako dvadsaťročná sa aktívne venovala filmovej produkcii a marketingu. Po odchode z postu web promotion managera z TV Markíza sa usadila v Paríži, kde uskutočnila prvé výraznejšie filmové počiny. Ako režisérka a scénaristka natočila nezávislé filmové snímky ako Role model alebo Pousse au crime, či hudobné videoklipy - napríklad Audrey Tatou (Gave me the blues). Vyslúžila si nimi uznanie odbornej verejnosti, ako i účasť na prestížnom filmovom festivale American Online Film Awards, Roma Web Fest, či Clermont Ferrand. Anastasia v súčasnosti býva a pôsobí v Bratislave. Popri práci v kreatívnej agentúre BeOnMind sa i naďalej venuje nezávislej filmovej produkcii. Anastasia si rada vypočuje francúzsku elektronickú hudbu, ale i klasický britpop. Z bývania vo Francúzsku si priniesla vzťah k dobrému jedlu a kvalitným surovinám - pri každej príležitosti rada návštevuje bratislavský Fresh Market, kde si dopĺňa zásoby a dobíja baterky dobrou atmosférou. Vo voľnom čase usporadúva pikniky a večere pre priateľov alebo navštevuje rôzne kultúrne podujatia - vernisáže, koncerty a autorské čítania. 

 

Čerstvé novinky zo sveta bývania a dizajnu?

Inšpirácie pre krásny interiér môžu zaklopať i na dvere vášho domova, otvoríte?