Rozhovor
„Ako bývajú dve mladé Slovenky, ktoré stoja za projektom Pucle“
Zuzana Michalíková
15.01.2018
  • Ako býva sochárka so záľubou aj v ľudových tradíciách

    Pre rozhovor s témou bývania azda niet povolanejšej osoby, akou je sochárka a organizátorka public art projekt…

V dnešnom pretlaku miestnych start-upov, s takmer totožným konceptom a financovaných z grantov alebo vrecák rodičov nádejných CEO, sa nám podarilo nájsť jednu žiarivú výnimku. Za originálnym projektom Pucle, ktorý spája krásny lokálny dizajn a hravý formát, stoja dvadsiatničky Lenka a Baša. O svojom bývaní plnom puclí, tvrdej práci a skladaní sna nám porozprávali v inšpiratívnom rozhovore.

 

Dievčatá, vy ste študovali marketing a umenie -  ideálna kombinácia pre projekt, ktorý prináša dizajn širšej verejnosti. Máte podľa toho i rozdelené pracovné úlohy?

B: Čo sa týka marketingu, z našej dvojice Pucle, tieto vody čriem ja. Aj v rámci môjho profesionálneho života som marketing vyštudovala a počas školy sa mu aj venovala (okrem iných mojich životných výstrelkov). Myslím si, že náš príklon k lokálnemu umeniu je vlastne spätý s láskou k Slovensku, ktorú sme obe museli dlhšie hľadať. Možno aj vďaka tomu sme sa rozhodli ísť týmto smerom. Čo sa týka nejakého know – how a kontaktov, mám pocit, že práve v tomto našom projekte ich vieme využiť veľmi dobre. Obe sme veľmi kultúru milujúce a umenie nás baví a sprevádza celý náš život.

L: Ja som vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení, konkrétne obor Intermédiá v ateliéri Ilony Németh (2016). Intermédiá majú ďaleko aj od marketingu, aj od ilustrácie. Ide tam skôr o konceptuálne umenie, video, performance... Kreatívna práca ale vždy prináša prekážky a nie je také jednoduché sa ňou živiť. Môj pôvodný plán bol odísť zo Slovenska. Počas štúdia som totiž nadobudla presvedčenie, že na Slovensku nie je možné dobre zarábať, ak robíte konceptuálne umenie.

 

Foto: Lenka, stôl

 

Po ukončení štúdií v Bratislave ste pomerne veľa cestovali. Prečo ste sa rozhodli vrátiť zo zahraničia domov?

L: Ja som odišla tesne po promócii ale môj otec vážne ochorel, takže som sa obratom vrátila za rodinou. Bohužiaľ, môj tatino chorobe podľahol a nasledovalo neuveriteľne ťažké obdobie pre celú rodinu. Časom som sa chcela vrátiť k dákej zmysluplnej činnosti, aby som si zamestnala hlavu ale vlastne som nemala nič rozrobené. Bola otázka, kde začať, či odísť a vtedy sa nám pritrafili Pucle.

B: A ja som sa, naopak, na Slovensko vrátila. Vlastne by sa dalo povedať, že sme si obe rozbehli náš Pucle projekt presne vtedy, keď sme to obe potrebovali. Keď pre nás a hlavne naše hlavy nastal ten správny čas. Po vysokej škole som sa ponevierala od Prahy až po Londýn, až som sa rozhodla vrátiť tam, kde som vlastne so štúdiom začala – a to do Bratislavy. Určitým spôsobom som celú dobu, kedy som žila mimo, vedela, že sa sem chcem vrátiť. Len mi dlho trvalo, kým som si to priznala.

 

Foto: Baša, posteľ s mačiakom

 

Ako vznikol nápad na Pucle?

L: Asi pred rokom som práve mala križovatkové obdobie, kedy som riešila, kam ďalej. Pri prechádzke mestom sme s Bašou zablúdili do Remini a veľmi sa nám páčil ich obchodík a krásne ilustrované diáre. Napadlo nám, že by bolo super mať vlastný obchodík s krásnymi produktami. Ja som si v tom období často skladala puzzle, pôsobilo to na mňa terapeuticky a vždy ma to odviedlo od smutných myšlienok. Tak to bolo prvé, čo mi zišlo na um. V ten deň sme po ceste do Trenčína s Bašou vymysleli kompletne celý produkt, od vizuálu po balenie. Mala som čerstvý vodičák a celú cestu sme išli 90 v piatkovej premávke, takže sme mali dosť času na brainstorming.

B: Áno, ja som sa vlastne pár týždňov predtým presťahovala z Londýna späť do Bratislavy a Lenka prišla ku mne na návštevu. V to ráno sme mali svoju prvú zmrzlinu v roku 2017. A práve v tento deň sme si vymysleli svoj spoločný zvláštny rituál, ktorý sme si vypestovali presne v tom momente, keď sa Lenka bála obehnúť akýkoľvek kamión. Zistili sme, že pri cestovaní dokážeme vymyslieť strašne veľa vecí. Je krásne, že v momente, keď som vystupovala z auta v Trenčíne, už sme mali podelené úlohy, vymyslený koncept, ideu v hlave a hlavne dobrý pocit, lebo sme si obe uvedomovali, že tento projekt pomôže posunúť sa nielen Lenke, ale aj mne.

 

Foto: Lenka, knižnica

 

Prečo práve Pucle (puzzle)? Je to vaša srdcovka ešte z detských čias alebo sa vám páčila hravá možnosť neustáleho skladania a rozkladania dielka?

L: Jednoznačne srdcovka z detských čias a tiež som sa k nim vrátila ako dospelá. Najprv pri písaní diplomovky, ako mozgový relax, a priznajme, aj prokrastinačnú metóda. Neskôr boli pre mňa terapiou, pomohli mi vypnúť sled myšlienok a zapojiť do hry iné závity.

B: V tomto musím priznať úplný kredit Lenke. Puzzle som si skladala naposledy asi na základnej škole predtým, ako sme sa pustili do tých našich. Mojou motiváciou na začiatku bolo hlavne to, že nás napadol projekt, ktorý pre nás mal zmysel, a vďaka ktorému sme sa mohli hrať. Najskôr sme vymysleli iba to, že chceme prostredníctvom puzzle dávať priestor umelcom. Následne sme si však uvedomili, že takto poskladané puzzle vlastne tvoria celkové umenie, ktoré si zaslúži, aby si našlo miesto v domácnostiach a aby slovenských ilustrátorov objavili možno aj ľudia, ktorí by sa o takýto druh umenia inak nezaujímali. A tak vznikol náš rám.

 

Foto: Baša, šijací stroj

 

Kto navrhol koncept Pucle ako artworku – materiál, rám, balenie... Spolupracovali ste s nejakým dizajnérom alebo je celý z vašej hlavy?

L: Celý koncept je z našich hláv. Hlavná myšlienka a ,,mentálna skica“ vznikla vtedy po ceste do Trenčína. Potom sa začal obsiahly research, lebo o výrobe sme veľa nevedeli. Ale vedeli sme čo chceme a ako to má vyzerať. Vymysleli sme puzzle s krásnym motívom, zasadené do dreveného rámu tak, aby sa nič nemuselo lepiť. Princíp večnej skladačky bol pre nás dôležitý. Neskôr sme na jednotlivých komponentoch spolupracovali s múdrymi ľuďmi, ktorí nám dali múdre rady. Napríklad pri vyvíjaní rámu sme si vymysleli prototyp, ktorý sme potom konzultovali s výborným stolárom Jánom Kováčom. S logom a grafickým dizajnom nám pomáha Zuzka Liptáková.

B: Sranda na tom je to, ako hovorí Lenka, že všetko nielenže išlo z našej hlavy, ale prvotné skice rámu predtým, ako sme išli za spomínaným stolárom, boli asi dve. Tie sme si nakreslili ihneď po tom, čo sme koncept vymysleli. Jednoducho sme okamžite vedeli, že sa rám musí rozložiť a byť skladný, že chceme, aby balenie bolo originálne, že k baleniu musíme pribaliť podložku, na ktorej sa budú Pucle skladať a že dizajn je to, čo má pre nás vysoký význam. Horšie potom už bolo naučiť sa plávať v legislatívnych vodách, zistiť, čo potrebujeme vôbec preto, aby sme mohli niečo vyrábať, za čo všetko sa platí a ako to na Slovensku funguje.

 

Foto: Baša, stôl

 

Rozbehnúť projekt v oblasti lokálneho dizajnu bez grantovej podpory je na Slovensku ojedinelé. Aké boli vaše začiatky a čo všetko potrebujú mladí Slováci, ktorí sa rozhodnú do niečoho takého ísť?

L: Predovšetkým treba plné kufre ambícií a odhodlanie na bitku s byrokraciou. Je dôležité nepoľaviť, ak sa raz rozhodnete, že začnete. Vždy sa vyskytnú veci, ktoré Vám môžu zamiešať plány, ale dá sa to zvládnuť, ak je projekt priorita. Treba si naplánovať čas, zvlášť ak máme aj dennú prácu. Keď som sa rozhodla, že ideme rozbehnúť Pucle, potrebovala som aj dáky okamžitý príjem, kým sa veci rozbehnú. Začala som individuálne doučovať dospelákov angličtinu na ,,part time“. Projekt sme financovali z našich úspor. Ja som si počas vysokej šetrila peniaze na život po škole v zahraničí, pre prípad, že by mi trvalo dáky čas nájsť si slušnú prácu. Všetky tieto peniaze išli do Puclí. Mám veľkú radosť z toho, že namiesto hľadania vhodnej práce v kreatívnom obore, sme si tú prácu proste vytvorili sami a zároveň otvárame príležitosti a platformu pre umelcov a kreatívnych ľudí.

B:  V mojom prípade mu predchádzalo odkladanie z každej výplaty a odopieranie si rôznych radostí. To mi ale prinieslo neopísateľne väčšiu radosť v podobe Pucle. Musím ako prvé povedať, že náš začiatok sa zaobišiel bez akejkoľvek podpory v rámci grantov. Vedeli sme, že toto chceme rozbehnúť a nemôžeme poľaviť ani odkladať a čakať na možné schválenie grantov, a preto sme do toho išli naplno. A museli sme sa veľa učiť. Hlavne v rámci time managementu, a v mojom prípade, ako spojiť prácu na plný úväzok s projektom, do ktorého sme sa pustili a s kultúrnymi projektmi, ktoré som robila vo voľnom čase. Čo sa týka rád, myslím si, že pre každého, kto chce začať s čímkoľvek, je najdôležitejšie pravidlo proste iba začať. Je veľa ľudí, ktorí majú veľa nápadov ale iba málo z nich naozaj má odhodlanie tieto projekty začať a dokončiť.

 

Foto: Lenka, komoda

 

Ktorého ilustrátora ste oslovili na spoluprácu ako prvého a ako Vaša spolupráca prebiehala?

B: Ak si dobre pamätám, ako prvé sme začali loviť v mysli, koho poznáme a koho ilustrácie by nás bavilo skladať. Prvý bol asi Serwo (Juraj Hubinský) , s ktorým som si potom začala dávať naše obedové stretnutia v Kontakte. Čo sa týka iných autorov, pamätám si, ako som hovorila Lenke, že by bolo úžasné skladať si Danielu Olejníkovú. No Danka bola, a stále je, pre nás pani umelkyňa. Preto sme sa báli, že taký projektík, ktorý vtedy vlastne ešte vôbec neexistoval, rovno pošle kade ľahšie. Ale odvážili sme sa a napísali sme jej a zrazu som s Dankou sedela a rozprávala som jej o našom sne. A  hľa, Dankinu Isola Bella si môžete na našich Pucle poskladať!

 

Foto: Lenka, kozub

 

Aký je váš vzťah k dizajnu v každodennom živote?

L: Ja som veľmi vizuálny človek a obdivujem krásne dizajnové veci a šikovných ľudí, ktorí ich tvoria. Bohužiaľ sme v každodennom živote stále obklopený gýčom zo všetkých strán. Mrzí ma, že ľudia sa často ulakomia a nevenujú čas a financie vizuálnej stránke veci. V meste vidíme otrasné logá a bannery na každom kroku, predávajú sa gýčové sošky a predmety, ale aj hrôzostrašné oblečenie. Na strednej škole som študovala odevný dizajn a sem tam si niečo ušijem, k móde mám odjakživa blízko. Často ma bolí srdce, keď vidím nekvalitný a gýčový sortiment, ktorým sú zaplavované hlavne menšie slovenské mestá. Tiež puzzle podliehajú gýčovým motívom mláďat všetkých plemien, rozkvitnutých lúk a “ajfeloviek“. Naše Pucle, v prenesenom význame, môžeme brať aj ako hravú pozvánku do sveta dizajnu. Umožňujeme ľudom vlastniť dizajnové kúsky pre ich domovy alebo kancelárie. Diela, ktoré by boli možno za iných okolností pre nich nedostupné. Chceme ukázať rozdiel medzi dizajnom a anonymným gýčom.

B: A u mňa sa, aj v rámci môjho pracovného zamerania, ani inak, ako proti gýču bojovať, nedá. Avšak ponímanie gýču je tiež vec, ktorá je pre každého človeka iná a každý má túto hranicu posunutú niekde inde. Tak isto je to aj s dizajnom. Myslím si, že je dôležité skôr ukazovať, že sa veci dajú robiť aj inak. Nie len tak, ako sme odjakživa zvyknutí, ako nás učili v školách alebo ako nám odmalička hovoria naši rodičia. Trendy sa menia, no myslím si, že vizuálna inteligencia v spoločnosti má byť práve podporovaná novými projektmi a prednáškami. Môj vzťah k dizajnu je v mojom prípade najsilnejší hlavne pri dizajne kníh. Tým, že veľmi veľa čítam, a musím priznať, že si knihy dosť často vyberám podľa obalu. Aj z tohto dôvodu som ako jednu z veľmi dôležitých vecí na našom projekte brala to, ako bude vyzerať obal v ktorom sa budú Pucle predávať. Bohužiaľ totiž žijeme vo svete, kde obal predáva, pretože častokrát nemáme čas nahliadnuť, aké krásne je vnútro.

 

Foto: Bašin čajový servis

 

Vizuál puclí je súčasný a minimalistický ale zároveň rýdzo slovenský s tradičným odkazom. Je to vaša poznávacia značka i v súkromí?

B: Myslím si, že teraz sa pri tejto otázke veľa mojich kamarátov zasmialo. Môj priestor je totiž vždy, a to kdekoľvek a v ktorejkoľvek časti sveta žijem, plný dvoch vecí a to sú knihy a staré fotoaparáty. Zaručene nie je minimalistický. Je plný kameňov, ktoré nachádzam na výletoch, kvetov, ktoré vždy umierajú keď ja odcestujem na dlhšie do sveta. Tiež ale pier i ceruziek, pretože napriek digitálnemu svetu, v ktorom žijem, utekám, vždy keď sa dá, k tomu analógovému.

L: Ja som veľký fanúšik minimalizmu, ale zároveň som sentimentálna k veciam, ktoré ma obklopujú. Takže bojujem s túžbou mať stále čistý priestor a s pocitom, že sa mi všetko hodí, alebo to má sentimentálnu hodnotu, a nemôžem to predsa vyhodiť. Snažím sa robiť kompromisy v prospech minimalizmu, ale zatiaľ nemám stopercentnú úspešnosť.

 

Foto: Pucle u Lenky

 

Visia pucle i u vás doma na stene?

L: U mňa sú Pucle nielen na stene, ale aj na podlahe, na stole, na parapete a v knižnici. Momentálne nám ako ,,sklad“ slúžia naše vlastné izby, takže Pucle sú všade.

B: Áno, Pucle sa stali našim každodenným životom a našli si priestor v našich izbách a zmenili ich na sklady. Tým, že ja som v Bratislave a Lenka v Trenčíne, obe potrebujeme mať priestor, ktorý nám slúži nielen ako sklad, ale aj ako priestor, kde tvoríme, šijeme a pracujeme. A hlavne snívame. A predsa len, kde sa môže lepšie snívať ako tam, kde vám na stene visia vlastné produkty.

 

Kde doma si najradšej skladáte Pucle?

L: Na mojom veľkom stole, s pohárom vínka a dákym dobrým Ted talkom v pozadí. Perfektný relax. A teraz vlastne už aj práca.

B: Naposledy som doskladala tu v Bratislave Juraja a teraz mám v pláne sa pustiť do skladania Márie Čorejovej. A tým, že pre mňa slovo „doma“ je moja izba na Beskydskej, ale aj moja „detská“ doma na dedine u našich, skladáme vždy, keď máme chuť. Naposledy aj spolu s mojou babčou - nad kávou a koláčom. Pretože Pucle sú aj o tom, aby si rodina k sebe našla cestu.

 

Foto izba Baša

 

Ako to majú také kreatívne a “rozlietané“ mladé ženy s bývaním?

L: Počas vysokej školy som vystriedala množstvo bytov. A väčšina z nich by sa do magazínu o bývaní určite nedostala. Rada ale spomínam na stáž vo Valencii. Tam som si našla som izbu v priestrannom byte na krásnom mieste, kúsok od hlavného námestia. Dalo sa vyjsť hore na strechu budovy a pri vínku sledovať krásne kostoly a hmýriacich sa ľudí, alebo si spraviť strešný piknik.

B: Musím povedať, že odkedy žijem ako „dospelý“ človek, sťahovala som sa už približne asi 13 krát. Hore-dole, z jednej krajiny do druhej, z jedného bytu do iného. No vždy s tými najmilšími ľuďmi a v rôznych mojich životných etapách. Takže na to prvé pravé si ešte budem musieť počkať, keď naozaj „vyrastiem“ a rozhodnem sa usadiť.

 

Foto: Baša u seba, drží Pucle s ilustráciou od Márie Čorejovej

 

Máte doma home-office, nejaké „ kreatívne“ miesto, kde dostávate najlepšie nápady?

L: Hlavný stan máme u mňa v Trenčíne, väčšinou sa tu stretneme a pracujeme na čom treba, či už šitie vrecúšok, do ktorých Pucle puzzle vkladáme, lepenie tubusov alebo brainstorming nad ďalšími postupmi.

B: V mojom prípade je to moja izba. Je to priestor, ktorý je taký, aká som ja. Myslím si, že všetci, ktorí ma poznajú nie sú pri vstupe ku mne prekvapení, ako to u mňa vyzerá a akým spôsobom mám zariadenú domácnosť. A je to tak kdekoľvek som žila, v podstate vždy všetky priestory vyzerajú podobne, aj keď môj zvyk je nikdy si so sebou pri sťahovaní nebrať nábytok. Môj kreatívny priestor musí byť hlavne plný vecí, ktoré mi robia radosť. No tak, ako sme obe spomínali, obom sa nám najlepšie tvorí, keď sme spolu v aute a niekam cestujeme :D

 

Foto: Lenka u seba doma, s tubusom Pucle

 

Na koho ste pri tvorbe konceptu mysleli? Resp., komu sú Pucle určené?

L: Jedna z hlavných línií Pucle konceptu je ich funkcia ako kultúrneho kanálu. Hravá forma nielen cibrí myseľ, ale zároveň môže otvárať dialóg o kultúre v domácom prostredí. Tlačíme slovenských ilustrátorov a dizajnérov na puzzle a v každom balení je aj info o autorovi daného motívu. Naši zákazníci môžu byť ľudia, ktorí už umenie a dizajn zbožňujú alebo ľudia, ktorí majú radi v prvom rade skladanie a takto sa zároveň prídu do kontaktu so súčasnou kultúrou. Pucle sú určené pre ľudí, ktorí majú radi krásne a zároveň bystré veci. Pre mladých aj starších, lebo nikdy nie je neskoro začať sa opäť hrať. A puzzle ako také nie sú len tak obyčajná hračka, ale je to výborný prostriedok na precvičenie mozgu alebo na aktívnu meditáciu. Existujú rôzne štúdie, ktoré dokazujú, že skladanie puzzle pôsobí aj ako prevencia proti alzhaimerovej chorobe alebo demencii – aj kvôli zapojeniu oboch hemisfér a tvorbe dopamínu pri skladaní.

 

Zariaďte si bývanie podľa Lenky a Baši! Vybrali pre Vás tieto produkty:

   

 

Aké máte s Pucle plány ?

L: E-shop sme spustili len v Novembri, takže ešte nie sme na trhu ani 3 mesiace. Začali sme v menšom náklade, takže náklady na výrobu sú vyššie ako vo veľkých firmách. Jednoznačne ale máme veľké ambície a pracujeme na tom, aby sme sa dostali do bodu, že nebudeme potrebovať iné zamestnanie. Určite sa časom chceme prepracovať aj ďalej, za slovenské hranice.

B: Vysnívali sme si svoju kancelárku, v ktorej jedného dňa budeme. Bude plná puzzle a hier, a hlavne, radosti z práce, pretože to máme spolu vždy, keď čokoľvek robíme. Či už je to pri nociach strávených nad šijacím strojom pri šití vrecúšok na Pucle alebo pri samotnom skladaní. Myslím si, že v tomto momente nie je pre nás najpodstatnejšie to, aby nás tento projekt uživil, ale aby nám prinášal čo najviac radosti.  Tento projekt ale jednoznačne dáva ďalšiu možnosť na posun v koncepte. Boli by sme rady, keby Pucle časom začali fungovať aj ako platforma pre workshopy a prednášky o vzdelávaní a hre. Vieme si predstaviť pracovať s deťmi či už formou workshopov, ale aj v denných detských centrách, so seniormi v domovoch dôchodcov či všeobecne v komunitných centrách. V našom projekte vidíme veľký potenciál dobra, ktorý môže priniesť. Či už vzdelaním, hrou alebo umením, ktoré sú s ním spojené.

 

Baša Janáková (nar.1989) sa po skončení školy venuje content a online marketingu, ktorý okrem práce využíva aj pri rôznych kultúrnych projektoch, na ktorých organizácií a medializácií sa podieľa. Stretnúť ju môžete na červenom „cesťáku“ v uliciach Bratislavy, rada pláva, číta a žije kultúrou a komunitou. Je skrytý introvert, ktorý sa tvári, že je extrovert. Zbiera foťáky a kamene z prechádzok a nevie čítať bez toho, aby nedržala v ruke ceruzku.

 

Lenka Kuricová ( nar. 1991) v roku 2016 promovala v ateliéri Ilony Németh na katedre Intermédií na Vysokej škole výtvarných umení. Zaujíma sa o kultúru, politiku a dobré víno z neskorého zberu. Bavia ju jazyky a vďaka pobytom v Španielsku a Portugalsku sa dohovorí aj na juhu Európy. Vie aj variť, aj piecť. Strašne rada plánuje a v diári má zapísaný i čas raňajok. Baví ju čítať beletriu a aj motivačnú literatúru. Má veľmi rada múdre debaty s múdrymi ľudmi.

 

Pucle nájdete v e-shope tu: https://www.puclepucle.com/

Pucľové novinky môžete sledovať na FB alebo Instagrame.

 

Čerstvé novinky zo sveta bývania a dizajnu?

Inšpirácie pre krásny interiér môžu zaklopať i na dvere vášho domova, otvoríte?