Rozhovor

„Ako býva autorka obľúbenej detektívky“

03.04.2017

Katarína Holetzová je vo svojich 28 rokoch ostrieľanou kultúrnou žurnalistkou. Do povedomia širokej verejnosti sa však dostala najmä ako spisovateľka - autorka originálneho detektívneho príbehu z prostredia slovenského vidieka. Exkluzívne pre Eviliu odhalila, kde sa rodia nápady na brutálne vraždy.

 

Katka ty máš za sebou stovky rozhovorov – ako novinárka i osobnosť, s ktorou je robené interview. Pamätáš si ešte na prvý rozhovor, ktorý si robila ako novinárka?

Začiatky sú vždy ťažké a v tomto prípade i trápno-komické. Moje prvé interview bolo s hercom Mariánom Geišbergom, keď som mala asi šestnásť rokov. Navštívila som ho po predstavení v divadelnej šatni. Otvoril v kostýme – opásaný iba bielou plachtou. Ja som sa hanbila na neho hľadieť, pozerala som sa úplne opačným smerom a dookola ďakovala, že si na mňa našiel čas. Keď videl, že som v koncoch, tak sa sám pýtal aj si sám odpovedal. Moje ego dostalo riadne “po papuli”. Odvtedy si pred akýmkoľvek rozhovorom nasadím “novinársku tvár” a zatvárim sa nezaujato, aj keby predo mnou nahý Donald Trump tancoval makarenu.

A čo rozhovory, ktoré dávaš už ako spisovateľka?

Tieto rozhovory sú o to ťažšie, že viem, ako to chodí na druhej strane. Mám totiž pocit, že vždy musím povedať niečo strašne zaujímavé a originálne, čo novinára poteší. Interview pre tlač alebo web už celkom zvládam, horšie je to s televíziou alebo rádiom, kde existuje na odpoveď iba vymedzený čas. Mám paniku z toho, že začnem rozprávať obsiahly príbeh ako Švejk, ale k pointe sa nikdy nedostanem.

 

V súčasnosti máš i autorskú stranu v Magazíne o knihách – literárnej prílohe denníka SME. Okrem písania je teda tvojím druhým povolaním i profesionálne čítanie. Si vášnivý čitateľ? 

Keď niekto nečíta, je to strašne na jeho  tvorbe vidieť, či je novinár alebo spisovateľ. To môžem potvrdiť aj ako pedagóg. (Fakulta masmédií Paneurópskej vysokej školy *pozn. redakcie). Ku knihám treba viesť od mala. Ja mám obrovské šťastie, že pochádzam z literárne založenej rodiny, kde sa pri raňajkách nerozprávalo, ale čítalo. Na dovolenky sme brali haldy kníh. Dodnes s mamou po telefóne aj hodinu rozoberáme, čo ktorá číta, a ktorá pasáž z danej knihy sa nám ako páčila/nepáčila, aký pocit z nej ostal. Som rada, že ma naši takto naučili vnímať ten krásny svet, ktorý pozná len vášnivý čitateľ.

Dá sa povedať, že krimi a literatúru máš v génoch – vyrastala si v policajnom prostredí a si praprapraneterou Boženy Slančíkovej - Timravy. Napísať „rýdzo slovenskú“ detektívku teda asi bolo v tvojom prípade  prirodzené.

O tom, že som praprapraprapraneter Timravy som sa dozvedela len pred pár rokmi. Boli sme s babkou v Lučenci, odkiaľ pochádza, a ona mi hovorila niečo o tom, že u nich v rodine majú známu spisovateľku. Nejako som tomu  nevenovala pozornosť, kým mi neukázala jej náhrobok a bola to Timrava. Moja mama je právnička, otec policajt, takže to dokopy s tými naozaj vzdialenými spisovateľskými génmi mohlo vytvoriť mňa, teda ženu, ktorá píše detektívky. Ale to je už asi taká konšpirácia. 

Ty sama pochádzaš zo Žiliny ale usadila si sa v slovenskom hlavnom meste. Hlavná postava tvojej knihy Smrť prekliatych, policajt René Juhász, pochádza z Bratislavy a prevelili ho na sever Slovenska. Dalo by sa povedať, že sa vďaka nemu týmto spôsobom vraciaš domov?

Mám rada slovenský vidiek, najmä z okolia Žiliny, odkiaľ pochádzam. Ako dieťa som prechádzky v prírode nenávidela, radšej som sedela pred magnetofónom alebo knihou. Teraz mi v Bratislave hory chýbajú. René je na tom úplne opačne, prišiel do hôr a chýba mu Bratislava a mestský život. Na jeho svojráznom charaktere, ktorý nie je typický pre hlavného hrdinu a navyše policajta (občas je dosť zbabelý a má problém komunikovať s ľuďmi) som teda preniesla aj dosť svojich emócií, zážitkov a aj túto občasnú nostalgiu za svojím rodiskom.

   

Keď už sme pri tých návratoch, poďme nazrieť do tvojej detskej izby. Predstavujem si ju plnú plagátov obľúbených hudobných skupín, na poličkách všetky diely Troch pátračov a knihy od Agathy Christie. Mám pravdu ? 

Máš pravdu. Obdobie detstva je super v tom, že keď sa do neho vrátiš, zistíš, že hoci ubehlo dosť rokov a veľa vecí sa udialo, ty ako človek si sa až tak nezmenil. Ako malá som hodiny sedela na koberci, z prehrávača (kupovaného v Poľsku) hrala kazeta MC Erik a Barbara a mrmlala som si pre seba imaginárne dialógy medzi hračkami. Milovala som bábkové divadlo, moje maňušky vystupovali pred obecenstvom z plyšákov a predvádzali rôzne drámy. To som neskôr zamenila za písanie. Dodnes mám odložené stovky strán zošitov zapísané poviedkami, nápadmi na filmy, knihy, scenáre. V ôsmej triede som napísala svoju prvú veľkú poviedku na počítači. Volala sa Kukučina pomsta a bola o suchopárnom hodinárovi, ktorý rozbil kukučkové hodiny a vtedy sa mu zrútil celý svet a nakoniec ho ešte aj autom zrazil chlapík menom Kukučka. Koncom základnej školy, keď so mnou “šila puberta” (neviem, kto vymyslel toto trápne spojenie), som si izbu zariadila do hipisáckeho štýlu, steny som si polepila vinylovými platňami a obrázkami vlastnoručne kresleného komixu. V pätnástich sme sa presťahovali z paneláku do rodinného domu a tam sa už plagáty Jima Morrisona a Jacka Kerouca nehodili, lebo všetko bolo nové. Odvtedy trpím strašnou úchylkou na staré priestory, ktoré možno zahustiť nepotrebným haraburdím, zničiť steny lepiacou páskou. Aj náš byt je starý, budova má takmer sto rokov a to mi úplne vyhovuje. Mám pocit, že dýcha, aj keď sa tej predstavy občas desím. Že čo všetko sa tu mohlo odohrať…

Zariaďte si byt podľa Kataríny! Vybrala pre Vás tieto produkty:    

                   

Napriek naturalistickým vražedným výjavom vo svojich príbehoch, Ty sama pôsobíš veľmi krehko a dievčensky, a myslím, že i zariadenie vášho bytu nesie tvoj rukopis. Zariaďovala si byt sama alebo spolu s manželom?

Môj manžel často opakuje, že on túžil po novostavbe s terasou a parkovacím miestom, ja som chcela starý byt v centre s vysokými stropmi a veľkými oknami. A potom sme spravili ten tzv. “manželský kompromis”. Máme starý byt v centre s vysokými stropmi a veľkými oknami a žiadne parkovacie miesto. Zariaďovala som ho najmä ja, teda tú vizuálnu stránku. Do praktických vecí zasahoval Tomáš, pretože som pôvodne chcela vybúrať všetky nosné steny, lebo mi to je osobne úplne jedno, že sú nosné. Najradšej mám našu kuchyňo-obývačku, lebo všade je veľa kníh a klavír a obrazy a všetko je ladené do sivých a sivohnedých a hnedo-krémových farieb. Mám rada, keď je byt domácky, ale musím si dávať pozor na to, aby som ho neprepchala. Mám tendenciu zahltiť priestor. Našťastie, môj minimalistický muž raz za čas vyhodí všetky nepotrebné “nádobičky” a “blbostičky”, ktoré by som pchala do všetkých kútov a vešala na steny. Takže výsledok je spoločná práca. Ja vymýšľam, on ma krotí. Asi tak ako v našom spoločnom živote.

Kde a ako tvoríš?

Najradšej píšem, keď som sama doma v našej “hosťovskej”, teda tretej, zelenej izbe. Keď tam vkročím, som proste v práci a nie doma. Nenapadne mi zapnúť telku alebo sa vyvaliť v posteli. Bolo to fajn najmä v období, keď som celkovo robila z domu ako novinár/copywriter freelancer. Teraz chodím poctivo do práce, takže píšem viac-menej všade, kde sa dá, a kde mám notebook.

Máš doma nejaké « killer place » ? Miesto, kde najčastejšie dostávaš nápady na brutálne vraždy?

Balkón. Jednoznačne. Balkón je začarované miesto, kde mi napadajú všetky dôležité veci. Aj tie vražedné. Asi je to tým, že si tam vyčistím hlavu a nie som taká sústredená ako pri počítači. Alebo je to Pánom Jeleňom (trofejou na stene), ktorý mi dodáva vnútornú silu. Hahaha. Ale aj tým, že bývame na prvom poschodí a počujem, o čom sa ľudia prechádzajúc na ulici rozprávajú. A že sú tie dialógy niekedy naozaj podivné. Ľudia sú celkovo moja najväčšia inšpirácia. Myslím, že keby spisovatelia viac počúvali a menej sa snažili prísť s niečím silene originálnym, vznikalo by viac dobrých kníh. Životné osudy polobláznov, ktorí vás zastavia na zastávke MHD, sú mnohokrát hororovejšie ako knihy od Stephena Kinga.

Prvá kniha Smrť prekliatych je o rituálnych vraždách a spolkoch vyznávajúcich starých slovanských bohov. Je aj to podľa skutočnosti?

Áno, minimálne tie spolky.

A čo druhá kniha? Tiež bude o slovenskom vidieku?

Tá je už na ceste. Pôjde o druhý prípad kriminalistu Reného Juhásza, ktorý sa, rovnako ako Smrť prekliatych, odohráva v lesoch na severe Slovenska. Tentokrát pôjde téma hlbšie do minulosti. V secesnom zámku uprostred hôr kedysi fungovalo sanatórium a podľa legiend v ňom mali vychovávať detských špiónov. To by nebolo nič, keby jeho bývalí zverenci nezačali jeden po druhom umierať za nejasných okolností …

 

Katarína Holetzová

Narodila sa a vyrastala v Žiline, žije a pracuje v Bratislave. Je autorkou úspešného detektívneho románu Smrť prekliatych (Marenčin PT), ktorý sa pre veľký záujem musel dotláčať už v priebehu troch mesiacov od vydania. Na jeseň vyjde aj v českom preklade. Katarína pracovala ako novinárka (Pravda, SME, Rock&Pop, Report,...) či reklamná textárka, v súčasnosti prispieva knižnými recenziami do Magazínu o knihách a prednáša o písaní na Paneurópskej vysokej škole. Jej druhá kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Smrť prekliatych (Marenčin PT)

Obyvatelia horskej obce Terovce stáročia žijú podľa vlastných pravidiel. Počas osláv letného slnovratu, zaživa uhorí sestra miestneho podnikateľa. Mŕtvych tiel v horúcom lete pribúda a stopy vedú k novodobému pohanskému spolku, ktorý má prepojenie na predstaviteľov vysokej politiky. Prípad dostane mladý policajt René Juhász, ktorý nastúpil na kriminálku po sérii neúspechov. Ryšavý tridsiatnik tak musí počas svojho prvého vyšetrovania bojovať nielen s vrahom, ale aj s nevraživosťou kolegov a s vlastným strachom.

 

text : Zuz / Evilia

foto : Ľubica Martincová, Katarína Holetzová, Zuz / Evilia