Rozhovor

„Ako býva úspešná módna fotografka“

21.03.2017

Ľubica Martincová  je jednou z najtalentovanejších postáv slovenskej fotografie. Táto charizmatická, iba 23 ročná fotografka pôvodom z Handlovej, sa usadila v Prahe, kde, okrem iného, tvorí pre magazín Zoot. O jej profesnej dráhe vedúcej do Čiech, sťahovaní, bývaní a mnohom ďalšom sa dozviete v tomto rozhovore.

 

Ľubica, prezraď, kedy si sa prvýkrát pozrela cez objektív fotoaparátu? Vedela si hneď, že sa fotografovaním chceš zaoberať profesionálne?

Skôr si pamätám na obdobie, kedy som si prvýkrát začala všímať módnu fotku v časopisoch. Vnímala som to vtedy ako nedosiahnuteľnú métu, pre ktorú musíš mať, dobre že nie, modrú krv. V tej dobe som fotila samé “náladovky“- s trochou opovážlivosti by sa dali nazvať konceptuálnymi fotkami. Zaujímavé, ako sa časom dokáže zmeniť optika. Vtedy mi komerčná fotka pripadala ako výsada hŕstky vyvolených. Dnes mi ako rovnako náročné - aj keď určite nie nedosiahnuteľné - pripadá robiť svoje vlastné, nekomerčné projekty.

Rodičia ťa podporovali vo výbere budúceho zamestnania?

Podporovali ma, ako mohli. Môj otec mi dokonca vybavil prvú prácu v obore - fotenie akcií v handlovskom kultúrnom dome. Ale keď som povedala, že chcem študovať filozofiu, a možno ostať na akademickej pôde, tak ma podporili aj v tom, i keď to nakoniec nevyšlo.

Máš iba 23 rokov a počas svojej kariéry si už stihla nafotiť stovky prekrásnych editoriálov. Spolupracovala si i s mnohými celebritami ako napríklad David Koller, Sajfa  alebo Aňa Geislerová, máš ešte nejaké profesné sny?

Tých snov mám ešte veľa. Moje doterajšie väčšie fotenia zastrešoval Zoot - je to taký môj rodič, ktorý mi vždy veľmi veril. Môj profesný sen je teda pokračovať v dobrej práci pre Zoot, ale i mimo neho - vo vlastných projektoch.

 

 

Prečo si sa vlastne rozhodla odsťahovať do Prahy? Bolo to z okamžitého popudu, kvôli práci, alebo ťa tam, proste, “zavialo“?

Bolo to kvôli škole. Išla som sem na magisterské štúdium ale o necelý rok som ho zanechala kvôli práci, ktorá mi v tom čase dávala väčší zmysel.

Vráťme sa teraz ešte na chvíľu na Slovensko, do tvojej detskej izby v Handlovej. Zaujímalo by ma, či si ešte pamätáš ako vyzerala izba Ľubice-teenagerky, a neskôr, prvé bývanie mimo domova.

Jasné, pamätám si všetky podoby mojej izby! Mala som v nej šedo-biele tapety so zvislými pruhmi, posteľ na paletách a baldachýn. Bola možno trochu gýčová, ale zároveň správne teenagersky dievčenská. A napriek tej gýčovitosti bola, až prekvapivo, fotogenická. Mala som tam naozaj nádherné svetlo! Prvé bývanie mimo domov, na vysokej škole, bolo zas viac než úsmevné. Predstav si malý trojizbový priestor na sídlisku, dispozične priam tragikomicky riešený. Obývali sme ho piati.  Byt to bol síce, vyslovene, škaredý, ale myslím, že počas vysokej školy sa nehrajú interiérové majstrovstvá sveta.

A prvé pražské bývanie?

Trojizbový byt s vysokými stropmi, v centre mesta. Zdieľali sme ho traja. Znamenalo to nákup prvých “dospeláckych“ kusov nábytku - pohovky, jedálenského stola na mieru a prvej vlastnej postele.

 

 

V čom sa podľa teba líšia bývanie v slovenskom a v českom hlavnom meste?

Bratislava mi pripadala trochu drahšia. Ďalší rozdiel je, že Praha má viac historických budov. Tie sa mi odjakživa pre bývanie páčili viac a vyhľadávala som ich. Na druhej strane, keď som bývala v Bratislave, mala som ako študent, podstatne menej peňazí, takže môj názor je možno ovplyvnený i týmto.

Teraz máš vlastné bývanie. Je veľký rozdiel medzi tým ako si zariaďuješ tento byt a tie predošlé?

Úplne vlastné nie je, ale prišla som do bytu, kde bola iba kuchynská linka. Zariaďovať prázdny byt bolo dosť náročné. Zisťuješ veci, ktoré by ti predtým nenapadli – napríklad, že potrebuješ háčiky na uteráky. Alebo lustre. Zrazu maturuješ nad výberom smetného koša s ideálnym objemom. A moje obľúbené – jedného dňa zistíš, že potrebuješ rôzne stolíky! Stolík na kľúče, stolík na poštu, konferenčný stolík, stolík na vonné sviečky, stolík na alkohol, stolík na stolík…

Takže už vieme, že sa doma nezaobídeš bez stolíkov. Ale ako ovplyvňuje tvoje bývanie povolanie fotografky a záľuby? Si veľmi všestranná - vedieš hodiny jógy, beháš, šiješ, a raz do roka si odbehneš zdolávať kopce v Himalájach. Riešila si pri zariaďovaní bytu, napríklad priestor, kde by si mohla cvičiť?

Myslím, že povolanie fotografky ho veľmi neovplyvňuje. Keď si odmyslím jednu poličku v knižnici, kde mám vystavenú svoju malú zbierku fotoaparátov, tak by ste v byte nenašli žiadne známky mojej profesie. A čo sa týka záľub –  všetko jednoducho robím v obývačke. Na  cvičenie mi úplne postačí odsunúť kreslá v obývačke a zapáliť tibetskú Nag Champu. Ale musím si zariadiť kútik na šitie, ten mi  chýba. Jediný skutočný problém mám s turistickým vybavením, pretože zaberá asi 2x viac miesta než ostatné oblečenie a doplnky. V byte celkovo zatiaľ bojujem s úložným priestorom.

 

 

Ako by si charakterizovala svoj interiér a čím sa rada obklopuješ ?

Myslím, že na mňa dosť vplýva minimalizmus v kombinácii so socialistickým retro vzhľadom a vintage kúskami. A takisto v ňom asi cítiť i vplyvy Ázie, ktorú som si zamilovala. Vlastne takmer všetko, čo mám v byte, má nejaký príbeh - buď mi to niekto daroval, alebo som to zdedila, alebo je to suvenír… Môj byt najlepšie vystihuje  miešanie nového nábytku so starým, jeho charakteristická vôňa a čajový set. To je môj recept na moderné, ale zároveň útulné bývanie.

 

Zariaďte si byt podľa Ľubice! Vybrala pre vás tieto kúsky:

 

 

Myslíš, že existuje paralela medzi tým, ako sa ľudia obliekajú a ako bývajú ?

Do istej miery rozmýšľam, ako sa veci k sebe budú hodiť. Ale popravde sa mi zdá, že podvedome skôr rozmýšľam, či budú vo výsledku dostatočne eklektické. Mám rada chaos. Hlavne čo sa týka dreva. Čím viac farieb, úprav a štruktúr, tým lepšie! A v mojom prípade to stopercentne kopíruje štýl obliekania. Snažím sa obliecť minimalisticky, ale nakoniec sa pozriem do zrkadla a potrebujem ten pekný minimalistický outfit rozbiť nejakými absurdnými ružovými teniskami a snowboardovou čapicou.

Máš v byte nejaký obľúbený kútik ?

Áno, je to zátišie komody s gramofónom a hi-fi. Nie je o čom - som skrátka audiofil.

 

Ľubica Martincová

Ľubica Martincová je 23 ročná slovenská fotografka zameraná na umeleckú, komerčnú fotku a portrét. Študovala filozofiu a foteniu sa intenzívne venuje od roku 2010. Už v roku 2012 bolo jej dielo vystavené na prvej samostatnej vernisáži. V roku 2013 bola jej tvorba prezentovaná v knihe Správa o stave mladej fotografie. Ľubica pochádza z Handlovej, v súčasnosti žije a tvorí v Prahe, kde sa zaoberá najmä módnou fotografiou – ako fotografka kampaní a magazínu pre Zoot. Vo voľnom čase vedie hodiny jogy a venuje sa turistike. Ľubica má rada francúzsku filozofiu, elektronickú hudbu a svojho jazvečíka Gunku.

 

text : Zuz / Evilia

foto : Ľubica Martincová, Zuz / Evilia