Rozhovor

„Ako býva úspešná rómska režisérka“

21.07.2017

Verí, že filmy dokážu spájať ľudí, a preto svoj život zasvätila boju za ľudské práva. Dokumentárnou tvorbou a kooperáciou s neziskovým sektorom dokazuje, že spolupráca medzi rôznymi kultúrami má zmysel a že je výborným nástrojom na predchádzanie konfliktov. Ako býva rómska režisérka Vera Lacková a ako sa dá vôbec spojiť film so sociálnymi projektami?

 

 

Vyrastala si v Handlovej, neskôr si študovala v Bratislave a v Brne a nakoniec si sa usadila vo Viedni. Môžeš porovnať život v týchto mestách? Kde sa dnes cítiš byť doma?

Domov bude vždy pre mňa tam, kde sú srdcia mojich blízkych. Mojej rodiny, priateľa, kamarátov... S nimi sa cítim dobre a kvôli nim sa vždy budem rada vracať na všetky tie miesta, kde som žila. Narodila som sa v Handlovej, malom baníckom meste, na strednom Slovensku. Od malička som bola obklopená prírodou a horami. Je to také typické malomestské prostredie, kde každý každého pozná. Po maturite som odišla študovať do Bratislavy. Rada spomínam aj na svoje študentské bezstarostné časy. Strávila som na tých miestach niekoľko rokov a na toto obdobie mám veľa krásnych spomienok. Spoznala som tam ľudí, s ktorými ma doteraz spája silné priateľstvo. Dnes žijem s priateľom vo Viedni. Zhodli sme sa na tom, že je to pravé miesto pre náš spoločný život. Priviedla nás sem priateľova práca a ja som sa nakoniec tiež rozhodla presťahovať sa s mojou firmou do Viedne.

 

 

Ako vyzerá vaše bývanie vo Viedni?

Žijeme v prenajatom byte v pokojnej  štvrti. Vyhovuje mi to tu, pretože je tu veľa zelene a hlavne, pokoj. Byt bol už zariadený, takže okrem mojej postele, ktorú sme priviezli z bytu v Bratislave, sme nemuseli kupovať veľa nábytku.

 

 

Ako si sa vlastne dostala k réžii a žurnalistike? Čo bolo impulzom pre výber mediálne zameranej vysokej školy?

Jednoducho som sa zamilovala do kamier :). Rada ukazujem prostredníctvom filmu svet ľuďom tak, ako ho vidím ja.

 

Ako filmárka kvôli natáčaniu veľa cestuješ. Nevadí ti, že si stále na cestách?

Spočiatku to bolo ťažké, ale postupom času som si na tento spôsob života zvykla. Baví ma spoznávanie nových miest, ľudí, kultúr a zvykov. Zistila som, že cestovanie beriem už ako súčasť môjho života, môjho JA. Keď sa mi stane, že som na jednom mieste týždeň, začnem vymýšľať, kam by som znova vycestovala. Najradšej cestujem vlakom. Dokonca mám niekedy pocit, že v ňom trávim viac času ako doma. Neviem čím to je, ale vo vlaku sa mi dobre premýšľa, dostávam nové nápady a rada tento čas využívam na prácu.

 

 

Tvoj prvý film “Pretože je nádej“ si natáčala ešte pod vedením amerických filmárov. Aká to bola skúsenosť?

Bola to moja prvá skúsenosť s natáčaním dokumentárneho filmu a zároveň veľká inšpirácia. Natáčali sme o Jožkovi Mikerovi - rómskom aktivistovi a mentorovi mladej rómskej hip-hopovej kapely De La Negra. Bola som ešte študentka a tento projekt ma dosť ovplyvnil, pretože som si uvedomila, čo chcem naozaj v živote robiť. Vtedy som začala snívať o vlastnej produkčnej firme, ktorá by svojimi filmami bojovala proti stereotypnému vnímaniu Rómov. Po ukončení štúdia som začala svoje sny pretvárať na realitu.

 

 

Momentálne ťa zamestnáva pozícia riaditeľky v produkčnej spoločnosti a sociálnom podniku Media Voice, ktorý si založila. Na akých zaujímavých projektoch ste už pracovali, a na akých v súčasnosti pracujete?

Venujeme sa tvorbe promo, event videí a videoklipov pre sociálne projekty. Radi podporujeme dobré myšlienky, a preto pomáhame neziskovým organizáciám a nadáciám šíriť ich posolstvá. V minulosti sme spolupracovali napríklad s Ligou lidských práv. Natočili sme pre nich video k ich kampani o protiprávne sterilizovaných ženách. Je skutočne šokujúce, že ešte 10 rokov dozadu tu boli prípady, kedy doktori sterilizovali ženy bez ich vedomia pri pôrode. Len sa o tom nehovorí. V súčasnosti tvoríme krátky film pre európsku organizáciu so sídlom v Bruseli, ERGO Network, a pripravujeme tiež video pre nadáciu ERSTE.

 

Kde vznikol nápad na dokument “Alica“, film o mladej matke z “Brnenského Bronxu“?

Alica ma zaujala svojim životným príbehom. Je polovičná Rómka, ale dozvedela sa to až vo svojich 26 rokoch. V čase, kedy začala objavovať svoje rómske korene, sa prisťahovala do rómskej lokality, často nazývanej  “Brnenský Bronx“. Táto štvrť zďaleka nie je taká nebezpečná ako si ľudia mylne predstavujú. História tohto miesta je spojená so židovskými rodinami, ktoré tu žili a počas druhej svetovej vojny zahynuli v koncentračných táboroch. Ich osudy pripomínajú už len fotografie na bývalej káznici. Židov po vojne vystriedali slovenskí Rómovia, ktorí sa do Brna prisťahovali za prácou. (väčšina českých Rómov zahynula v koncentračných táboroch). Aj napriek tomu, že je lokalita prepojená s predsudkami, priťahuje stále nových obyvateľov. Žije tu veľa umelcov a študentov – toto miesto má totiž silný Genius Loci.

 

 

Aký je teda život v rómskej lokalite? Čím sa odlišuje od ne-rómskeho?

Oproti ne-rómskym lokalitám je na uliciach živo. Rómovia sa nedokážu zavrieť doma a nemať kontakt so životom vonku. Určitým spôsobom ich to dusí. Ľudia zvyknú postávať vonku a debatovať o živote. Majorita nie je na to zvyknutá, ľudia majú predsudky.

 

Vo filme KORENE sa vraciaš ku svojim predkom a ku koreňom, môžeš nám o ňom prezradiť viac?

Film zatiaľ udržujeme v tajnosti, ale čosi málo prezradím. Je o hľadaní mojich koreňov a rómskom holocauste, ktorý výrazne zasiahol do osudu formovania mojej rodiny. Už ako malé dieťa som počúvala o tragédiách, ktoré zasiahli mojich predkov. Môj pradedo prišiel zbraňami nemeckej Heimatschutz o šesťčlennú rodinu, vrátane malých bábätiek, zatiaľčo bol odvedený do zaisťovacieho (neskôr koncentračného) tábora do Dubnice nad Váhom. Rozhodla som sa pátrať po svojich koreňoch práve prostredníctvom dokumentárneho filmu. Teraz je posledná šanca, kedy môžeme uchovať príbehy pre ďalšie generácie. Ide o celovečerný dokumentárny projekt a premiéru plánujem začiatkom roku 2019.

 

 

Ako si predstavuješ svoju budúcnosť? Čo by si chcela dokázať?

V budúcnosti by som si priala, aby boli moji blízki zdraví a spokojní, pretože vtedy budem spokojná aj ja. Som vďačná za každú jednu skúsenosť a ľudí, ktorí ma na mojej ceste obohacujú svojou múdrosťou a radami. Chcela by som byť človekom, ktorí robí ľuďom radosť, či už prácou alebo skutkami a tiež, aby sa moje filmy dostali k čo najširšiemu publiku tak, aby dokázali vytvárať porozumenie medzi Rómami a majoritou. Nemali by sme sa škatuľkovať podľa toho, akej sme farby, orientácie, náboženstva alebo pohlavia. V prvom rade sme všetci ľudia a každý si zaslúži rovnaké právo na vzdelanie, prácu či domov.

Vera Lacková je rómska filmárka a riaditeľka produkčnej spoločnosti Media Voice. Svojou tvorbou bojuje najmä proti stereotypnému vnímaniu a diskriminácii menšín. Okrem komerčnej tvorby sa podieľala aj na medzinárodnom dokumentárnom projekte Pretože je nádej a natočila krátkometrážny dokumentárny film Alica. Je jednou z mála rómskych filmárok v tuzemskom mediálnom prostredí. Voľný čas trávi s rodinou a priateľmi. Miluje kávu, hudbu a vietnamskú kuchyňu. Na prvý pohľad zaujme oblečením v štýle päťdesiatych rokov, rada cestuje a spoznáva ľudí.